Starý domček pre bábiky, vtedy úplne nový, čakal pod stromčekom na tri vtedy nedočkavé deti. Už si nepamätám výraz, aký mali, keď ho po prvý krát uvideli, ale spomínam si na ten pocit. Bola to zmes sklamania i radosti. Áno. To vtedajšie sklamanie bolí ešte i teraz, ale je to už len ako príchuť chilli v čokoláde. Deti totiž očakávali nablýskaný ružový dom pre Barbie z reklamy, ktorý mal výťah a do ktorého by sa perfektne hodila ružová súprava spálne, ktorú už deti vlastnili. Ale miesto toho ich očakával práve on. Ručne vyrobený z nejakého druhu kartónu s vyrezanými oknami, dverami a ručne ušitými záclonkami. Mal poctivo a profesionálne nalepené biele tapety s malým vzorom kvetiniek. Strecha bola hnedá. A z materiálu, z ktorého ide vždy dobre vyčistiť akákoľvek škvrna od jedla, alebo tekutín (Čo je veľmi praktické, ak má Ježiško malé deti). Štyri izby a jeden balkón s malým dreveným zábradlím, aby Barbie náhodou nevypadli dolu ( neviem, či to nebola lekcia o bezpečnosti).Nepýtam sa radšej, čo si myslel on, keď uvidel deti, ale pocity boli pravdepodobne vzájomné. Myslím, že už vtedy deti vedeli, že domček nie je obyčajný. Vedeli, že je to výsledok tvrdej práce a nadšenia, nádejí a očakávania. A vedeli, že nemôžu sklamať. A chceli oceniť kreativitu i napriek ich prvotnému sklamaniu.
Postupom času domček získal úctu a lásku. Spolu s deťmi prežíval zimný spánok ( oj, koľko vaty sa vtedy minulo na dokonalé zasneženie - myslím že ešte teraz rodičov pri spomienke na to zamrazí), či mnohoraké svadby dokonalých a krásnych bábik, alebo ho deti zaplnili papierovými palmami ( bol totiž premiestnený dočasne na Hawai), prípadne sa z balkóna stalo stanovište na bungee jumping ( deti vtedy milovali extrémne športy) A tak počas týchto rokov a spoločných zážitkov jeho hodnota rástla. Ako pri starých domoch, ktoré už vyšli z módy, ale postupom plynutia času sa dostali do čias, keď sa retro štýl stáva medzinárodným hitom.
Ale jedného dňa deti dospeli do nového štádia. Aj to sa stáva. Domček už nebol miestom plnenia detských snov, ale stal sa prostriedkom na prezentovanie mládežníckej tvorivosti. Z domčeka sa stal Hollywood! V jeho interiéroch ( už dávno nie izbách) sa natáčali príbehy o Kráske a Zvierati, Popoluška si tu našla princa a natočili sa tu i nekonečné diely telenovely, ktorá ešte neskončila (bohužiaľ). Domček tak zaujal trvalé miesto v srdciach detí. A potom to prišlo. Málo času, veľa aktivít a domček pomaly zapadal prachom. Pomaly a celkom nenápadne sa začali šíriť reči o dospelosti a zanechaniu detských vecí. Postupne sa z detských izieb vytrácali plyšové hračky, obrázky na stene už neboli s kačičkami, ale nahradili ich dôstojné a dospelé obrazy pláží, prípadne nejakej budovy. A domček očakával i svoj koniec. No i keď naokolo stále niečo mizlo, on ostával.
A raz, keď rodičia opäť navrhli jeho presun jedno dieťa vysvetľovalo rodičom : " Vieš, keby to bol ten plastový dom od Matela, kľudne. Robte si s ním čo chcete. Ale tento domček je pre nás dôležitý. Je to niečo čo ste vy vytvorili pre nás. Práca vašich rúk. Je to, ako keď si ty schovávaš hodinky, čo ti vyrobil tato. Preto nechceme aby ste ho vyhodili a preto nám v izbách nezavadzia." Neviem, čo si vtedy pomysleli rodičia. A neviem, ako to celé skončí. Ale myslím, že domček sa natrvalo usídlil do rodiny a získal pomyselnú hodnotu, ktorá mu právom patrí.
20. jan 2009 o 18:41
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 003x
Domček pre bábiky
Dajte ten dom už niekam preč. Veď už ste veľké! Okrem toho všade zavadzia! Tieto vety sa z času na čas objavujú v rodinnej konverzácii. Popravde sú to vety, na ktoré sa už neodpovedá. Už sa nevysvetľuje. Sú to vety, ktorým chýba slovná odpoveď, ale v tvárach sa jednoznačne zračí názor troch detí.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)