"Môžeš si tam nahodiť čo chceš, zlato. Svetlá sú spravené." Zamľaskal a strčil si do úst ďalšiu salónku. Zhlboka sa nadýchla. Musí mu to povedať. Pozrel na ňu. " Čo sa deje, pusa?" opýtal sa.
Vydýchla. " Ďakujem. Choď sa prosím obliecť." Nedokázala to. Keď okolo nej prechádzal mimovoľne sa odtiahla aby sa jej nedotkol. Pozrela na holý stromček, ktorý stál uprostred obývačky. Vyzeral akoby bol zviazaný zelenou umelou šnúrou, ako rukojemník čo čaká na popravu. Prvý raz jej stromček nepripadal veselý. Bolo na ňom niečo smutného. Vyzeral, akoby to vzdal a čakal, kým ho potupne ozdobia sladkosťami, trblietkami aby tak zavŕšili jeho poníženie. Aby sa mohli tešiť z jeho pomalej smrti, kým jeho bude páliť žiara ohňa zo sviečok, jeho halúzky budú ťažké od veľkých pestrofarebných gúľ a jeho ihličie zviažu škrtiace mašle. Ale on je strom. Bude stáť rovno, namáhavo udržiavať rovnováhu pod ozdobami a dôstojne (ako to len v takom prípade pôjde) bude šíriť vôňu svojho unikajúceho života do ovzdušia. Ľudia sa budú chvíľu tešiť, tváriť sa, že im láska vyteká zo sŕdc a potom... potom, keď skončí obdobie radosti bude to znamenať i jeho koniec. Na záver jeho života, keď už nedokáže udržať mašle a salonky ho opäť vyhodia do zimy tam vonku, bez ľútosti. Bez ďalšej spomienky. Tam napokon zamrzne. Potom možno pôjde do stromového neba. Pozrela na strom. Bolo jej ho ľúto. Po prvý raz jej pripadalo, že by ho nemala ozdobovať. Po prvý raz uzrela niečo, čo sa nazýva - krása vo svojej nahote. Pozrela na strom. Zdalo sa jej, akoby ju ľutoval. Táto myšlienka jej pripadala absurdná. On predsa umiera a ona ho ako každý rok ozdobí. Ona je tá zlá. Nemala by byť ľutovaná. Podišla k stromu. Jemne ho pohladila po zelenom ihličí. Voňal ako Vianoce. " Prepáč." povedala mu. Chcela sa mu ospravedlniť.
"Pusa?" ozvalo sa spoza nej. Otočila sa prekvapená tým, koľko času strávila premýšľaním o osude stromčekov. On sa medzitým stihol obliecť. Už nevyzeral tak dobre, ako keď ho stretla, ale ešte stále ho mnohé ženy považovali za príťažlivého muža. A teraz, vo veste, v čistej košeli a nohaviciach vyzeral dobre. "Ešte to nemáš?!" zhrozil sa. " Naši prídu už o hodinu!" rozbehol sa k nej a začal sa prehrabávať v krabiciach. " Na, ja ti pomôžem." podával jej gule a sám vyťahoval mašle.
"Nie." povedala ticho. Najprv takmer nečujne a sama prekvapená tým, že to z nej tak vyletelo. No potom to zopakovala. Hlasnejšie. Odtiahla ruky od vianočných gulí.
" Nie." Otočil sa k nej.
"Ako prosím?" opýtal sa a na čele mu navrela žila. Poznala až príliš dobre, čo to znamená. A vtedy sa to v nej zlomilo. Naraz necítila nič. Ani strach, ani ľútosť. Jej hlava sa vyčistila a naraz videla čisto a jasne.
"Odchádzam." povedala. Zvrtla sa na opätku a pobrala sa k dverám. Vrhol sa za ňou a strhol ju k sebe.
"Pusť ma!" zrevala na neho. " Odchádzam."
"Nikam nejdeš!" vlepil jej jednu facku. Mala pocit, že sa jej hlava obráti, ale už zažila talých bitiek veľa. Už ju to neochromilo. Ani nevedela, kde sa v nej nabrala taká sila, ale odstrčila ho, potkol sa o koberec a padol na zem. Rozbehla sa k dverám. Stihla ich otvoriť a rýchlo zbehla po schodoch. Počula ho ako beží za ňou a nadáva. No už ju nič nemohlo zastaviť.
Vybehla von a bežala ulicou. Zastavila sa až po chvíli, keď ho už nepočula. Potom sa rozosmiala. Postupne sa dostala do hysterického štádia.
"Ste v poriadku?" opýtal sa jej niekto. Odskočila. Bol to akýsi mladík v modrej bunde so zvláštnou čiapkou. Pripomínal jej soba. Prikývla. Pochybovačne na ňu pozrel. Až teraz si uvedomila, že je len v svetri a papučiach.
"Išla som sa len nadýchať vzduchu. Ďakujem za záujem." povedala a pokúsila sa usmiať.
Mladíka to očividne nepresvedčilo, ale po chvíľkovom premýšľaní to vzdal. " Ste si teda istá, že ste v poriadku?" opýtal sa ešte raz." Aspoň si vezmite bundu." zobliekol sa a podal jej svoju. Chvíľupremýšľala, ale potom si ju vzala. Mladík prikývol a potom sa rozbeholsmerom k námestiu na vianočné trhy.
"Áno. Dnes som v poriadku. Konečne v poriadku..." prikývla sama sebe a . A myslela to vážne. Tentoraz to myslela vážne.