Tretia osoba,ktorá v ten deň Garryho navštívila bola i presamotného Logana prekvapením. "Harold?"prekvapene sa opýtal Garry, keď do jeho kancelárievstúpil nízky a vychrtlý muž popolavej pokožky.Vybehol mu oproti a podal mu ruku, ktorú muž starostlivoodignoroval.
"Presne tak, Garry."ozval sa tichý a odmeraný hlas malého muža.Harold Loweseet bol známy najmä medzi tými, ktorímali v tomto meste problémy. Bez zbytočného úvodusa posadil na Garryho stoličku. Garry zostal stáť.
"O čo ide? Žeby sati minuli ľudia na odstrel, takže teraz ideš po mojich ľuďoch?"opýtal sa Garry a rozpačito sa zasmial na vlastnom vtipe.Haroldovi sa na tvári nemihol ani sval. Keď sa Garry prestalpokúšať napodobniť smiech ozvalo sa ohlušujúceticho, ktoré po chvíli Harold prerušil.
" Nezabili ho mojiľudia." povedal ticho. " A ak si si ho nedal zabiť anity, dúfam, že si s tým urobíš poriadok."povedal a potom sa postavil. Garry prikývol. Harold na prvýpohľad budil dojem slabého a podvýživenéhočloveka, ktorý sa po najmenšom závane vetra zloží.Na mnohých ľudí tak pôsobil. Pravda však bolainá. Harold bol nielenže húževnatejší ako sazdal, ale on bol ten, ktorý lámal kosti ľavou zadnou.Postupom času očividne zistil, že duševný teror je oveľazábavnejší a poskytuje mu viac uspokojenia. Na druhejstrane, niektorí tvrdili, že to bolo tým, že Haroldči chcel alebo nie – starol. I napriek tomu sa ho bálivšetci, ktorí mali tú česť sa s ním za svojživot stretnúť. Bol to jednoducho chlapík, ktorýsi vedel urobiť poriadok a bez problémov pri tom používalsvoje nabrúsené lakte. Čo bolo však na HaroldoviLoweseetovi skutočne zaujimavé bolo to, že si dokázalľudí získať tým, že v nich vyvolal akúsizvrátenú fascináciu tým, čo robil. Vpodsvetí bol preslávený legendami, ktorésa vynárali z najhlbšej tmy, aby znova a znova potvrdzovalijeho krutosť a jeho zvrátenosť. Sám Garry počulniekoľko z nich, ktoré v ňom vyvolali dojem radosti nad tým,že ho vlastne skoro nevidí. Harold ho zatiaľ nevlastnil. Ato zatiaľ i v Garryho hlave vyvolávalo desivé nočnémory o tom, že jedného dňa príde Harold a všetko, čokedy Garrymu patrilo bude patriť Haroldovi. A čoho sa bálnajviac, že mu práve tento malý bledý netvorvezme jeho kartotéku. Preto, keď teraz k nemu prišielsamotný šéf miesto toho aby za seba poslal niektoréhozo svojich poskokov vedel, že k tomuto záveru blížia.Bol teda viac ako ochotný urobiť všetko pre to, aby saHarolda zbavil.
"Postarám sa oto." povedal Garry s odhodlaním. Harold sa zasmial.
"Takže ani tynetušíš, kto by to mohol byť." Garry neodpovedal, lensklonil hlavu.
"Postarám sa oto ja." povedal Harold. "Je to moje mesto."
"Smiem ponúknuťsvoje služby?"
"Postaraj sa o to,aby šerif robil presne to, čo sa od neho vyžaduje."
"Už sa stalo."odpovedal Garry hrdo. V tej chvíli bol pyšný na svojupredvídavosť. Malý muž sa postavil z kresla a potompozrel na Garryho.
"Dávaj si naneho pozor. Doteraz si ho nezvládal, takže dúfam, žeto nezbabreš. .. už len pre tvoje dobro..." povedal mu Haroldmŕtvo a potom vyšiel z miestnosti. Garry sa otriasol. Ešte stálemu v ušiach znel jeho hlas. Poznal Harolda a vedel, že ak používatento tón bude veľmi zle, ak nesplní jeho očakávanie.Nemohol si pomôcť ale v prítomnosti toho muža munaskakovali zimomriavky.
Kapitola 2
Kráčala pobojisku. Všade naokolo bolo plno mŕtvol bez tvárí. Zrán na ich telách vytekala krv a pomaly sa vpíjalado hnedej hrudy. Vpíjala sa i do jej bielych saténovýchšiat. Pomaly sa brodila bojiskom a telami vojakov. Všetci malioblečené modré uniformy. Vedela, že niekoho musínájsť. Ten pocit ju celkom hmatateľne prenasledoval.Obzerala sa okolo seba, no všetky tváre boli rozmazané,takže nedokázala rozpoznať črty. Zúfalo sarozhliadla okolo seba a potom to uvidela. Bola to postava. V čiernomplášti a klobúku. Stála asi 50 metrov od nej aukazovala na nejaké miesto. Rozbehla sa tým smerom. Popár krokoch sa potkla a keď vstala uvidela svoje ruky. Boliod krvi a hliny. Utrela si ich o seba a potom bežala ďalej. Vedela,že to, čo uvidí nechce vidieť. Už nikdy v živote. Nonemala na výber. Musela tam ísť. Napokon našla čohľadala. Tvár. Bledú, s pokojom rozprestretýmna pokožke. Samuel. Jej Samuel. Porozhliadala sa okolo. Postava včiernom plášti už stála pri nej. I ona pozerala naSamuela. Pomaly sa postavila a potom pozrela na postavu. Ona v bielomsaténe a postava v čiernej koži tvorili kontrast, teraz nasivom poli. Naraz ju postava chytila za krk a otočila jej hlavoutak, aby videla Samuelovu tvár. "Nie..." povedala nobolo neskoro. Jeho oči sa otvorili...
Prudko sa posadila naposteli dokonale prebudená. Pot sa z nej lial cícerkoma aby prekonala túžbu zošalieť začala kontrolovane dýchať.Nádych....výdych. Pomaly po mnohých nádychocha výdychoch, po dlhej chvíli sa jej dych upokojil a onavošla do sprchy. ...
