Lesom sa preháňala veterná smršť a takmer udusila zvuk kopýt uháňajúcich koní, ktoré už boli na pokraji svojich síl. Prudkým cvalom sa cez les rútila skupina ľudí. Vpredu cválala mladá žena, ktorej vlasy vo vetre splývali s plášťom. Telom bola v lese, ale jej duša už dávno letela dopredu. Ani zúrivý vietor, ani tma jej nemohla zabrániť, aby jej myseľ nezaletela k nemu. A on ju cítil. Pomaly kráčal k popravisku, ktoré si sám vyvolil. Jeho bosé nohy takmer nevnímali mäkkú a studenú hlinu ani chladivé hladenie trávy. Zúrivý vietor sa mu snažil strhnúť šaty, trhal, kmásal, ale i napriek tomu jeho krok zostal pevný. Celou svojou bytosťou sa sústredil na ňu a v tvári mal pokoj. Zástup ľudí mlčky sledoval jeho príchod. Vojak, ktorý ho pomaly viedol na kopec si uvedomil, že ešte nikdy nebol dav tak tichý ako dnes a i keď veril svojmu kapitánovi, dnes po prvý raz zapochyboval o správnosti tohto činu.
Pomaly prišli až na vrch, kde už stál pripravený klát. Zastali a on sa rozhliadol. Tráva sa vlnila pod náporom silného vetra a jeho po prvý raz zamrazilo v duši. Žil príliš dlho s prírodou na to, aby vedel čo sa stane. Tušil svoj osud a mrzelo ho to. Ľutoval. Ľutoval, ale nie kvôli sebe. Trápilo ho, čo bude s ňou i keď vedel, že je silná. Vedel, že ona dokáže prežiť jeho osud. Vietor ho svojim mrazivým dychom od nej odtrhol. Pozrel okolo seba. Tmavé nebo hrozilo zemi. Zo zeme vychádzala para, ktorá ho nežne objímala, ale krutý vietor ju rozvieval naokolo. Pozrel na kata. Stál pri klade a pevne držal sekeru. Maska, ktorú mal na hlave mu viala a pod ňou sa skrývali trochu smutné, pokojné oči smrti. Nebol to strach, ktorý ho donútil zatvoriť oči a naposledy vdychovať vôňu života. Bola to opäť ona. Cítil jej myšlienky, vedel, že letí k nemu. Vedel, že na neho myslí a vedel, že je príliš neskoro. Otvoril oči a zrakom zamieril k neďalekému lesu. Myšlienkami bol oveľa ďalej.
Vietor ju bičoval do tváre, bodal jej do očí a bral jej dych, ale ona cválala ďalej. V šatách mala dôležitý list. Azda najdôležitejšia správa, akú kedy papier niesol. Musela sa včas dostať k nemu. Cítila, že koniec sa blíži, že už jej zostáva príliš málo času. Vietor jej surovo hádzal do cesty tvrdé konáre stromov, ktoré driapali jej tvár i šaty. Snažil sa ju pokoriť. Od bolesti necítila svoje telo, no cválala ďalej. Po chvíli sa ocitla pred koncom lesa. Jemnučké svetlo farbilo hmlu slabým svetlom a ona sa vydala k nemu. Konečne vybehli z lesa. V diaľke uvidela stáť tmavé siluety. Ľudia na holej pustine. Spustil sa dážď. Zovrela papier a celu svoju silu sústredila na pohyb vpred. Kôň takmer nedýchal, ale akoby aj on cítil svoju pani cválal ďalej tryskom vpred. Vietor besnel. Blesk z neba udrel na zem. Potom nastalo ticho. Uvidela všetko ešte skôr ako zoskočila z koňa. Videla tvár davu, ktorý hovoril jasným hlasom i videla smutné a pokojné oči smrti. Príroda, ktorá ho zrodila si ho brala späť. Pomaly a s láskou miešala svoje belosť svojich sĺz s červenou jeho krvi a on sa pomaly vnáral do nej ako papier, ktorý teraz ležal v blate na zemi. Navracal sa späť, ako plod prírody z ktorého avšak už nikdy nevzíde mladý výhonok. Už nikdy nebude mohutným stromom, ktorý bude rodiť.
Padla na kolená. Pokorená osudom.
.
