reklama

Mestská aféra 4

Garryho navštívila nepríjemná osoba, ktorú neočakával. Harold. Môže sa spoliehať na službu šerifa, ktorého má v hrsti, alebo musí podniknúť vlastné kroky? Kto je vlastne ten neznámy zabijak, ktorý mu likviduje ľudí v meste? Ak to nie je nik z Haroldových ľudí, tak kto by to mohol byť? O čo vlastne ide?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

"Šéf?"opýtal sa O´Conell a vošiel do šerifovej pracovne."Pamätáte si, ako som vám hovoril, že sombol na výcviku v Quanticu?" opýtal sa O´Conell.Duken prikývol.

"Ale neviem, kammieriš." povedal Duken. O´Conell zavrel za sebou dvere.

" Takže... bývalsom tam s jedným chlapíkom, Michaelom Drakeom. A on savždy zaoberal takýmito zločinmi."

"Akými?"

"No, takými,sériovými vrahmi. Išiel k tým, čo robiaprofily."

"A?"

"No, tak mi napadlo,že ak by k nám zašiel, mohol by nám to uľahčiť."povedal O´Conell. Duken oceňoval jeho nadšenie, ale vedel, žeho sklame.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Nemôžeme hoprijať." povedal. "Nemáme ho ako zaplatiť."

"Ako to? Veď mestonám poskytuje štedrý príspevok..."

"Áno, ale nachlapíkov od FBI naozaj nemáme."

"A keby som sa s nímskúsil dohodnúť?"

"O´Conell.Nemôžeme si ho dovoliť."

"Tak urobme verejnúzbierku. Som si istý, že obyvatelia radi prispejú."

"A čo potom? Čo keďnenájdu vraha?"

"Mohli by sme toaspoň skúsiť."

"Bohužiaľ."povedal Duken.

"Ale..."

"Bohužiaľ!"

"To sa chcete radšejspojiť s Loganom, ako sa zveriť do rúk..."

"Von!"

"Šéf,vypočujte ma..."

"Von!" Duken bolrozhorčený. O´Conell napokon prikývol a potomvyšiel z dverí, ktorými za sebou tresol. Duken hochápal. A pomaly, ako celá táto záležitosťplynula, začínal nenávidieť samého seba. Loganho mal v hrsti. A čo bolo horšie až teraz mu pomaly dochádzalo,ako ho Logan pripravuje o to jediné, čo v tomto meste mal.Podporu O´Conella. O chvíľu, keď to pôjde taktoďalej ostane sám. Napospas Loganovi. " Bože... máma v hrsti." povedal a zúfalo si prehrabol začínajúcuplešinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


V ten večer O´Conellnemohol zaspať. Vedel, že sa zo šerifom niečo deje. A tušil, čoza tým je. Logan! Nechcel, aby to takto skončilo. Nechcel,aby ten bastard dosiahol to, o čo sa snaží – nech už toje čokoľvek. Vstal z postele a potom zamieril do garáže. Zozadného kúta vytiahol navlhnutú a poškodenúkrabicu. Vzal ju do obývačky a zapol počítač. Pohodine zdvihol mu zazvonil telefón. „ Ahoj Max. Vieš čo sastalo s Mikeom?“ Chvíľu počúval a potom pokrútilhlavou. „ Nie, to neviem.....Vážne?... Mike a Paríž?Netušil som, že vie francúzsky..... Nie..... Ale vďaka.Zavolám tam.“


Paríž. Pamätalasi na to veľmi dobre. Samuela stretla v jednej zapadnutejreštaurácii s názvom Sans Pierre. V tú dobu tamchodila často. Bolo to také jej súkromnémiesto, jej úkryt pred svetom. Poznala všetkýchpravidelných zákazníkov a Jean Pierre už dávnopoznal jej obľúbené jedlo. Celý podnik bolmalý, preplnený zbytočným starožitnýmnábytkom, ktorý očividne nepatril jednémupredchodcovi. Na stenách boli staré platne. Boli tam ifotografie slávnych jazzových umelcov, ktoríboli nalepení na stene popri slávnych francúzskychchansonieroch. Jean Pierre, majiteľ a kuchár, bol pomernepekný štyridsiatnik, ktorý večne nosil baret, či bolvonku, alebo vnútri. Dlhé hnedé vlasy nosiluviazané do chvosta a jedlo bolo jeho vášňou. Varildobre, jeho obľúbené boli palacinky. Bol rovnakoosamelý ako ona a nikdy nenapiekol palacinky s višňami, ikeď si to niekto objednal z jedálneho lístka. Vmiestnosti, kde robil svoje palacinky a napodiv v hale, kamnávštevník vošiel bol len jeden stôl. Vždy priňom sedával jeden mladý muž a na stoličke oprotinemu ležal na vankúši malý pes. Na stole bola hromadačasopisov, ktoré mladík každý deň pomalyčítaval. Niekedy nahlas, niekedy len pre seba. Už keď tamprišla prvý raz bola tam pekná kopa, ktorá sakaždým dňom len zväčšovala. Mladík sa s ňounikdy nerozprával. Nikdy. Vlastne ten mladík sa s nikýmokrem Jeana Pierra a psa nerozprával. Nevedela prečo, alepáčilo sa jej to. V tej dobe sa jej páčilo toľkodrobností, toľko odlišností... Keď po prvýraz vstúpil Samuel do podniku jedla palacinky s tvarohom amedom. Bol jeden z chladných decembrových dní ajeden z tých mála dní, keď v Parížisnežilo. Keď zavrel za sebou dvere a začal si oprašovať kabátod vločiek zdvihla oči k nemu. Pozeral na ňu. Zamilovala sa. V tenrok šlo všetko hladko. Bolo to ako v sne. Silvestra strávilipri Eifellovej veži. Chodili k Jeanovi Pierrovi na palacinky každýtýždeň. Prenajali si malý podkrovný byt oprotiLouvru. Trávili v tom malom bytíku takmer všetok svojvoľný čas, z okna sledovali ľudí ulice ako sachystajú obzrieť si Louvre.Boli tam turisti i miestni avšetci túžili uvidieť diela slávnych umelcov. I oniho navštevovali a často, Samuel totiž miloval umenie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama


"Nepôjdem tam.Nie do Paríža." odpovedala. Peter sa zamračil. Zbieralpre ňu informácie viac ako rok. Nevedel vlastne kto je, anikým bola. Snažil sa o nej nájsť nejakéinformácie, ale nič. Tá žena nikdy neexistovala, anikde ani neexistuje. Keby Peter veril na nadprirodzenébytosti, myslel by si, že tá žena je diabol. Možno aj niečohoršie. Nevedel, čo vo svojom živote zbabral tak príšerne,že ho osud potrestal práve ňou. Je pravda, že i ona malasvoje klady. Platila dobre. No to bolo všetko. Ale Petrovi tonestačilo. Sem tam potreboval niečo iné, nie len peniaze. Ion mal problémy. A v poslednej dobe jeho problémynarástli nad únosnú hranicu. Potreboval ju.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

" Pôjdetepresne tam, kam vás pošlem." povedal a očervenel vtvári. Črty tváre jej stvrdli na kameň. Podišla knemu čo najbližšie.

" Nepôjdem doParíža." povedala pokojne, ale jej hlas šľahal ako bičzo žiletiek. Peter proti svojej vôli zbledol. "Zabezpečíte,aby prišiel sem." povedala.

"Dobre, ale vybavítepre mňa pár..."

"To by malo stačiť!"hodila na stôl tučnú rolku bankoviek.

" Dobre....To jefajn, ale nebolo by lepšie vybaviť pár miestnychzáležitostí?" opýtal sa Peter. Snažil sajej naznačiť, že za svoju službu žiada protislužbu. Vždy tobolo niečo za niečo... Nikdy mu nešlo veľmi ovládaťdruhých ľudí. Niektorí to vedeli, no on nikdy.Trpel tým, pretože to vždy chcel vedieť. Cítil samenejcenný, pretože on nedokázal ľuďom prikazovaťaby robili to, čo on chce aby robili. No i napriek tomu, že nikdynepochopil, kde robí chybu, skúšal to ďalej.

"Nie som nájomnývrah. JA som žiadala informácie. JA s nimi naložímako najlepšie uznám za vhodné. JA vám za tieinformácie platím. A opäť vás upozorňujem,že informácie si overujem s nezávislýmizdrojmi." povedala a pozerala na neho. Peter prikývol. Užvopred vedel, že sa púšťa do prehratej bitky. Vedel, že sňou sa nedá vyjednávať. Vedel, že ona je tu tá,ktorá má navrch. Vzdal to.

" Budete ich maťzajtra." povedal a bolo to to jediné na čo sa v tejchvíli zmohol.

"To ma teší."povedala a podišla k nemu. Pozrela mu priamo do očí a jejhlas tentoraz štípal ako tekutý dusík."Nezabúdajte, že ja nepracujem pre vás. To že sami raz hodilo vybaviť vašu vec za vás záležalo ibaodo mňa.“ Jej oči boli prázdne a hlboké, no vedel,že ak by sa pozeral hlbšie a na to on nemal odvahu, našiel by tamniečo desivé.“ Mali ste šťastie. " dodala a potompozrela na hodinky. Ešte raz prebehla pohľadom po Petrovi, akobybol švábom. "Prídem zajtra. Čakajte ma."Peter horlivo prikývol, ale pripomínalo to skôrepileptickú triašku. Keď sa za ňou zatvorili dvere vydýcholsi. Po chvíli, keď sa ako tak spamätal, zdviholslúchadlo a vytočil číslo. Chvíľu počúvala potom oznámil: " Máme problém...."


Michael Drake prebeholchodbou v hoteli a potom vyrazil dvere k schodom. Guľky sa postupnezabodávali vedľa dverí, ktorými prebehol. "Výborne, Mike!" povedal si pre seba, keď zistil, že užmá posledný zásobník. Rýchlo sinabil a potom sa snažil dostať sa preč z tohto mizernéhohotela. "Za ním!" vrieskal ktosi na poschodí.„Super!“ vzdychol si Mike a začal utekať. Reflexy ho vždyposlúchali. Bežne mu zachraňovali život. Dobehol až dogaráže a tam sa prikrčil za jedným autom. Buchlidvere, ozvali sa kroky. Bude to musieť urobiť ticho to vedelnaisto. Preglgol a na jeho vkus to bolo až príliš nahlas.Adrenalín mu plával vo všetkých žilácha jeho srdce pumpovalo krv na plný výkon. Pomaly saposúval na výhodné stanovisko, keď mu zazvonilmobil. Nemal ani čas zanadávať. Reflexy ho opäťzachraňovali.

Barbora Urbanová

Barbora Urbanová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, predovšetkým človek. Plný chýb, ale i optimizmu, že to ešte nie je koniec sveta... :0) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu